S rovnakou vážnosťou, s akou chodí po divadelných doskách, kráča po bratislavských uliciach. Rada spomína, ako sa korčuľovala v parku na Dunajskej ulici aj ako sa kúpala v Dunaji. Božidara Turzonovová a jej pohľad na to, prečo by mesto mali viesť ľudia, ktorí ho majú úprimne radi.
Narodili ste sa v bulharskej Sofii, ale od útleho detstva žijete v Bratislave. Ktorú časť hlavného mesta máte najradšej?
BT: Do mojich ôsmich rokov sme bývali na Bielom kríži. Tam som absolvovala prvú triedu. Bývali sme v jednej z nemeckých víl. Bolo to tam veľmi pekné a so súrodencami na to dodnes s láskou spomíname. Po roku 1949 sme sa presťahovali na Gajovu ulicu. Okolie Modrého kostolíka je tým mojím kútom Bratislavy. Mám ho veľmi rada a bývam tu dodnes. Takisto mám rada Palisády a samozrejme nábrežie a aj starú Bratislavu, hoci mi chýba kúzelné podhradie a synagóga, ktoré boli na mieste, kadiaľ dnes na Most SNP vedie Staromestská ulica.
Aké spomienky z detstva sa vám vynoria, keď myslíte na štvrť, v ktorej žijete?
BT: Štvrť môjho detstva sa rozlieha od Jakubovho námestia až po „Živnodom“, teda po dnešnú Novú scénu. Tu sme vyrastali mnohí. Napríklad Július Satinský alebo Milan Lasica.
Na Jakubovom námestí, ktoré sa vtedy volalo Leninovo, a Dunajskej ulici – ako je teraz Meštiansky pivovar – boli parky. Mali sme tam bazéniky, v ktorých sme sa hrávali. Svoju sestru som tam učila plávať. V zime do parku na Dunajskej priniesli drevené zábrany, vyliali vodu a každoročne tam bolo velikánske klzisko. Neskôr tam bolo dopravné cvičisko pre deti, aby sa naučili značky. Do školy som chodila na Ulicu Červenej armády – dnešnú Grösslingovu. Na základnú M. R. Štefánika a potom na gymnázium oproti Modrému kostolíku, na takzvanú „Gamču“.
V čom vidíte výhodu Bratislavy oproti iným mestám?
BT: Bratislava má od nepamäti obrovskú výhodu, pretože leží na Dunaji. V mladosti sme často chodievali na druhú stranu rieky, kde bolo Lido. Ako deti sme sa kúpavali v Dunaji, spomínam si, že tam bol aj bazén s poriadne studenou vodou.
A ak by ste mali naopak pomenovať najvypuklejší problém, ktorý v meste vnímate…
BT: Môj otec s kolegami je autorom takzvaného Montdomu na Kmeťovom námestí. Bol to prvý panelový dom v Československu a postavili ho v roku 1955. Neskôr ich vznikli stovky. Ako to však v Bratislave vyzerá? Václav Havel to kedysi nazval „králikárňami“. Podľa môjho názoru výstavbe v Bratislave chýba premyslená koncepcia.
V poslednom čase som často chodila do filmových ateliérov na Kolibu. Je to tam zastavané, ako sa vraví, cik-cak. Je to škoda. Architektúra, ako vieme, je matkou umení. A podľa toho, ako je mesto vystavané, hneď viete, akí ľudia v ňom žijú a aký k nemu majú vzťah.
Budúcnosti Bratislavy sa venuje aj kniha Plán Bratislava. Napísala ju skupina odborníkov z rôznych oblastí, ktorých spojil Matúš Vallo. Čím vás knižka zaujala?
BT: Páči sa mi, že to berú do rúk kompetentní a fundovaní mladí ľudia. Matúš Vallo má spolu so svojím tímom víziu a koncepciu pre mesto. A majú k nemu vzťah, čo je nespochybniteľné. Je vidno, že majú Bratislavu radi. A myslím si, že keď má človek svoje mesto rád, bude sa oň aj zodpovedne starať. A to je podľa mňa dobrý základ.
FOTO: smeŽeny / Petra Bošanská
